Snežný muž a stará líška
Yeti sa chladil v tieni vysokých stromov, keď si všimol ruch na lúke. Svište pobehovali hore dolu, niečo si vzrušene rozprávali, ukazovali na lúku pod skalami a veľmi sa smiali. Potom boli ticho, ale o chvíľku sa rozosmiali. Znova boli ticho a znova sa smiali. A stále na niečo vytrvalo pozerali.
Yetimu to nedalo. Vstal a šiel za nimi.
„Čaute svište," pozdravil ich. „Na čom sa zabávate?"
„Nazdar Yeti," pozdravili aj oni jeho. „Na lúke sa prechádza líška. Sleduj ju, odpadneš od smiechu."
„Kde je? Nevidím ju," povedal Yeti a rozhliadal sa okolo seba.
„Vydrž, o chvíľku vyjde spoza kosodreviny."
A naozaj. Líška sa objavila na lúke. Išla pomaly, hlavu mala sklonenú, ňufák takmer pri zemi. Pomaly postupovala k veľkej skale.
„Teraz to príde. Teraz to príde," tešili sa svište.
Líška išla stále vpred, až hlavou narazila do skaly. Ozvalo sa tlmené BUCH...
Snežný muž a maškrtný medveď
Snežný muž Yeti sa často túlal po Vysokých Tatrách. Na jednej prechádzke stretol medveďa.
„Ahoj kamarát. Dlho som ťa nevidel,“ potešil sa medveď Medo. „Poď so mnou. Pozývam ťa na večeru.“
Yeti súhlasil. Zrovna mal hlad a zároveň bol zvedavý, čo dobré mu kamarát ponúkne.
Medo ho viedol do údolia, smerovali k ľudským obydliam. Ale kus pred nimi odbočili na lúku. Opatrný medveď ju celú obišiel.
„Vzduch je čistý,“ zahlásil. „Žiadni ľudia, žiadni psi. Môžeme sa pustiť do jedla.“
„Aké jedlo?“ nechápal Yeti. „Veď tu nič nie je. Snáď nechceš zjesť tie drevené krabice, ktoré vidím na lúke?“
„To nie sú obyčajné krabice. To sú včelie úle. Sú plné medu a to je najlepšie jedlo na svete.“
„Ahá, voláš sa Medo, pretože máš rád med!“ pochopil Yeti.
„Poď už,“ štuchol ho Medo. Musel mať veľký hlad, pretože z papule mu tiekli sliny...